Sergej Lavrov : O inscenáciách ako metóde západnej politiky

“Keď ukrajinský režim a jeho západní patróni prehrávajú na bojovom poli, neostýchajú sa zosnovať krvavé inscenácie, len aby dosiahli démonizáciu našej krajiny v očiach medzinárodnej verejnej mienky.” – Sergej Lavrov

Ruské ozbrojené sily a milície Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky dnes úspešne riešia úlohy v rámci špeciálnej vojenskej operácie zameranej na ukončenie drastickej diskriminácie a genocídy Rusov a elimináciu priameho ohrozenia bezpečnosti Ruskej federácie, ktoré bolo po celé roky vytvárané Spojenými štátmi a ich satelitmi na území Ukrajiny.

Keď ukrajinský režim a jeho západní patróni prehrávajú na bojovom poli, neostýchajú sa zosnovať krvavé inscenácie, len aby dosiahli démonizáciu našej krajiny v očiach medzinárodnej verejnej mienky. Ako príklad môžeme uviesť Buču, Mariupol, Kramatorsk, Kremenčug. Ruské ministerstvo obrany pravidelne varuje pred prípravou nových kamuflovaných incidentov s faktami v ruke.

Provokačné inscenácie v podaní Západu

Provokačné inscenácie v podaní Západu a jeho prisluhovačov majú rozpoznateľný rukopis. A nezačali sa na Ukrajine, ale oveľa skôr.

Rok 1999, srbský región Kosovo a Metochia, obec Račak. Skupina inšpektorov OBSE prichádza na miesto nálezu niekoľkých desiatok mŕtvych tiel oblečených ako civilisti. Vedúci misie okamžite bez akéhokoľvek vyšetrovania vyhlási, že ide o akt genocídy, hoci vyvodenie takýchto záverov nepatrí do mandátu medzinárodného predstaviteľa. NATO bezodkladne začína ozbrojenú agresiu proti Juhoslávii, zámerne ničí televízne centrum, mosty, osobné vlaky a iné civilné objekty. Následne sa s určitosťou ukáže, že zabití neboli civilisti, ale príslušníci bánd Kosovskej oslobodzovacej armády, odetí v civilnom oblečení. Inscenácia však už zafungovala ako zámienka pre použitie sily proti účastníckemu štátu OBSE, vôbec prvé svojho druhu od podpísania Helsinského záverečného aktu v roku 1975. Je príznačné, že šéfom misie OBSE, ktorého vyjadrenie slúžilo ako „spúšťač“ pre začiatok bombardovania, bol americký občan W. Walker. Hlavným výsledkom agresie je násilné oddelenie Kosova od Srbska a vybudovanie v tejto oblasti najväčšej americkej vojenskej základne na Balkáne s názvom Bondsteel.

Rok 2003 – neslávne známe vystúpenie ministra zahraničných vecí plukovníka Powella v Bezpečnostnej rade OSN so skúmavkou obsahujúcou akýsi biely prášok, ktorý bol celému svetu prezentovaný ako spóry antraxu, údajne vyrábané v Iraku. A inscenácia opäť zafungovala: Anglosasi a ich nohsledi zbombardovali Irak, ktorý dodnes nedokáže úplne obnoviť svoju štátnosť. Podfuk bol rýchlo odhalený: každý potvrdil, že v Iraku nie sú žiadne biologické zbrane ani iné zbrane hromadného ničenia. Následne jeden zo strojcov agresie, britský premiér T. Blair, priznal, že išlo o podvod, a povedal niečo ako: no, urobili sme chybu, to sa môže stať každému. Sám K. Powell neskôr na svoje ospravedlnenie povedal, že ho „uviedli do omylu výzvedné služby“. Tak či onak, ďalšia zinscenovaná provokácia poslúžila ako zámienka na realizáciu plánov na zničenie suverénneho štátu.

Rok 2011, Líbya. V tomto prípade bola použitá špecifická dramaturgia. Veci nedospeli k priamym klamstvám ako v Kosove a Iraku, ale NATO hrubo prekrútilo rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN. Táto rezolúcia stanovila nad Líbyou režim bezletovej zóny s cieľom nedovoliť bojovým lietadlám M. Kaddáfího vzlietnuť. Lietadlá síce nelietali, ale NATO napriek tomu začalo jednoducho bombardovať jednotky líbyjskej armády, ktoré bojovali proti teroristom. M. Kaddáfí bol brutálne zabitý, z Líbye nezostalo ničového nič. Doteraz sa ju snažia po kúskoch poskladať, a proces opäť vedie predstaviteľ USA, vymenovaný na základe osobného rozhodnutia generálneho tajomníka OSN bez akýchkoľvek konzultácií s Bezpečnostnou radou. V rámci tohto procesu boli západnými kolegami viackrát zinscenované medzilíbyjské dohody o voľbách, ktoré k ničomu neviedli. Líbya zostáva územím, kde šafária nelegálne ozbrojené formácie. Väčšina z nich úzko spolupracuje so Západom.

Rok 2014, február, Ukrajina. Západ v zastúpení ministrov zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska v podstate donútil prezidenta V. Janukoviča podpísať s opozíciou dohodu o ukončení konfrontácie a mierovom urovnaní vnútornej ukrajinskej krízy prostredníctvom vytvorenia dočasnej vlády národnej jednoty a zorganizovania v priebehu niekoľkých mesiacov predčasných volieb. Ukázalo sa však, že ide o inscenáciu: na druhý deň ráno opozícia usporiadala štátny prevrat pod rusofóbnymi, rasistickými heslami. Západní garanti dohôd sa ani nepokúsili, aby opozíciu priviedli k rozumu. Ba čo viac, okamžite začali povzbudzovať pučistov v ich protiruskej politike, vo vedení vojny proti vlastnému obyvateľstvu, v ostreľovaní miest na Donbase len preto, že tam odmietli uznať protiústavný prevrat. Za to boli tamojší obyvatelia vyhlásení za „teroristov“, opäť s podporou Západu.

Tu treba poznamenať, že ako sa čoskoro ukázalo, zinscenovaná bola aj vražda demonštrantov na Majdane, z ktorej Západ obviňoval buď bezpečnostné zložky lojálne V. Janukovičovi, alebo ruské špeciálne služby. V skutočnosti provokáciu zinscenovali radikáli z radov opozície, ktorí úzko spolupracovali so západnými spravodajskými službami. Fakty boli čoskoro odhalené, ale požadovaný efekt už bol dosiahnutý.

Minské dohody

Keď bola vojna na Donbase zastavená, v dôsledku úsilia Ruska, Nemecka a Francúzska boli vo februári 2015 medzi Kyjevom, Doneckom a Luhanskom uzavreté Minské dohody. Aktívne k tomu prispeli aj Berlín a Paríž, ktoré sa hrdo vyhlásili za garantov dohôd. Počas nasledujúcich dlhých siedmich rokov však nepohli ani prstom, aby prinútili Kyjev – ako to priamo požadovali Minské dohody, ktoré jednomyseľne schválila Bezpečnostná rada OSN – vstúpiť do priameho dialógu s predstaviteľmi Donbasu za účelom dohody o otázkach jeho osobitného postavenia, amnestie, obnovenia ekonomických väzieb, uskutočnenia volieb. Západní lídri mlčali aj vtedy, keď Kyjev pod vedením P. Porošenka, ale aj za V. Zelenského podnikal kroky, ktoré priamo odporovali dohodám z Minska. Ba čo viac, Nemci a Francúzi vyhlásili, že priamy dialóg medzi Kyjevom a Doneckou ľudovou republikou a Luhanskou ľudovou republikou je nemožný, čím všetku zodpovednosť presúvali na Rusko, hoci o Rusku v minských dokumentoch nebola nijaká zmienka a celé tie roky ono jediné nástojčivo požadovalo ich implementáciu.

Ak mal niekto pochybnosti o tom, že Minsk bol len ďalšou inscenáciou, tak tieto pochybnosti rozptýlil P. Porošenko, ktorý 17. júna 2022 povedal: „Minské dohody pre nás nič neznamenali, nechystali sme sa ich plniť… našou úlohou bolo odvrátiť hrozbu… získať čas na obnovenie ekonomického rastu a posilnenie Ozbrojených síl Ukrajiny. Cieľ bol dosiahnutý. Minské dohody splnili svoju úlohu.” Cenu za túto inscenáciu doteraz platí ukrajinský ľud, ktorý bol vinou Západu dlhé roky nútený vyrovnávať sa so životom pod jarmom rusofóbneho neonacistického režimu. A keď teraz O. Scholz žiada, aby Rusko súhlasilo s dohodou o zárukách územnej celistvosti a suverenity Ukrajiny, snaží sa márne. Takáto dohoda už existovala, boli to Minské dohody, ktoré Berlín a Paríž v skutočnosti potopili tým, že chránili Kyjev, ktorý ich otvorene odmietal plniť. Takže inscenácia sa skončila, „finita la commedia“.

Mimochodom, V. Zelenskij je dôstojným dedičom P. Porošenka, pred ktorým bol na predvolebnom mítingu začiatkom roka 2019 ochotný teatrálne pokľaknúť, len aby sa skončila vojna.

V decembri toho istého roku mal on sám šancu naplniť dohody z Minska: v Paríži sa konal „normandský summit“, kde sa vo vyhlásení prijatom na najvyššej úrovni zaviazal vyriešiť otázky osobitného štatútu Donbasu. Samozrejme, nič neurobil, a Berlín a Paríž ho opäť vzali pod svoju ochranu. Ďalší medializovaný dokument bol znovu len ukrajinsko-západnou inscenáciou (presne podľa logiky P. Porošenka) s cieľom získať čas na zásobenie kyjevského režimu zbraňami.

Bola ešte aj Sýria. Po implementácii epochálnej dohody z roku 2013 o zlikvidovaní sýrskych chemických zbraní potvrdenej Organizáciou pre zákaz chemických zbraní (OPCW), za čo táto organizácia získala Nobelovu cenu za mier, boli v rokoch 2017 a 2018 v Chán Šajchúne a na damaskom predmestí Dúmá zinscenované incidenty s použitím chemických zbraní. Boli to očividné provokácie. Kolujú videá, na ktorých akísi ľudia, ktorí si hovoria „biele prilby“ (vyhlasujú sa za humanitárnu organizáciu, ale na území kontrolovanom sýrskou vládou sa nikdy neobjavili), pomáhajú údajne otráveným obyvateľom, pričom nikto nemá ochranný odev a nepoužíva žiadne ochranné prostriedky. Všetky pokusy prinútiť technický sekretariát OPCW, aby si svedomite plnil svoje povinnosti a zabezpečil transparentný proces vyšetrovania incidentov, ako to vyžaduje Dohovor o chemických zbraniach (CWC), boli neúspešné. To nie je prekvapujúce: Technický sekretariát si už dávno „privatizovali“ západné krajiny, ktorých predstavitelia tam zastávajú kľúčové pozície. Ony sa zúčastnili na usporiadaní spomínaných inscenácií a použili ich ako zámienku na spustenie raketových a bombových útokov na Sýriu zo strany Spojených štátov, Británie a Francúzska. Pritom k tomu došlo len deň predtým, ako tam mala na naše naliehanie predsa len prísť za účelom vyšetrenia incidentov skupina inšpektorov OPCW, ktorých vyslaniu sa Západ tak zúfalo bránil.

Schopnosť Západu a Technického sekretariátu OPCW, ktorý plní úlohu poskoka, zorganizovať inscenáciu, sa prejavila aj v situáciách s „otravou“ Skripaľových a A. Navaľného. V oboch prípadoch zostávajú početné žiadosti oficiálne zaslané ruskou stranou do Haagu, Londýna, Berlína, Paríža, Štokholmu nezodpovedané, hoci tieto žiadosti boli sformulované plne v súlade s požiadavkami Dohovoru o chemických zbraniach a mali by sme na ne dostať odpoveď.

“Nálezy”, vo vojenských biologických laboratóriách na Donbase

Rovnakým spôsobom by mali byť zodpovedané otázky týkajúce sa tajných aktivít, do ktorých sa zapojil Pentagon (prostredníctvom svojej Agentúry na znižovanie hrozieb) na Ukrajine. “Nálezy”, ktoré boli objavené počas špeciálnej vojenskej operácie vo vojenských biologických laboratóriách na oslobodených územiach Donbasu a v priľahlých oblastiach, jasne poukazujú na priame porušovanie Dohovoru o zákaze biologických a toxínových zbraní (BTWC). Dokumenty sme predložili Washingtonu a Bezpečnostnej rade OSN. Bola začatá procedúra na získanie vysvetlení v súlade s Dohovorom. Napriek faktom sa americká administratíva snaží ospravedlniť tým, že všetky biologické výskumy na Ukrajine mali výlučne mierový, civilný charakter. Dôkazy však nepredložila žiadne.

V širšom aspekte si vojensko-biologické aktivity Pentagonu na celom svete, najmä v postsovietskom priestore, vyžadujú mimoriadnu pozornosť vo svetle stále početnejších dôkazov o kriminálnych experimentoch s najnebezpečnejšími patogénmi pod „mierumilovným“ rúškom, ktorých cieľom je vytvorenie biologických zbraní.

Inštruktori NATO zjavne riadia akcie Ozbrojených síl Ukrajiny a nacionalistických práporov

Zinscenované „zločiny“ donbaskej milície a účastníkov špeciálnej vojenskej operácie sme už spomínali vyššie. O cene týchto obvinení hovorí jeden jednoduchý fakt: začiatkom apríla 2022 Západ a Kyjev celému svetu ukázali „tragédiu v Buči“ (existuje podozrenie, že na príprave dekorácií sa podieľali Anglosasi), ale doteraz neodpovedali na elementárne otázky o tom, či sú známe mená mŕtvych a aké sú výsledky pitiev. Rovnako ako v prípadoch so Skripaľovými a Navaľným, v západných médiách prebehla propagandistická „premiéra“ divadielka, avšak teraz sa rozhostilo mlčanie, pretože nie je čo povedať.

V tomto spočíva celý zmysel algoritmu západnej politiky: vymyslieť informačný fejk, v priebehu niekoľkých dní ho nafúknuť do rozmerov vesmírnej katastrofy, zablokovať prístup obyvateľstva k alternatívnym informáciám a hodnoteniam, a keď fakty predsa len vyjdú najavo, sú jednoducho ignorované, v najlepšom prípade sú uvedené na posledných stránkach novín malým písmom. Je dôležité pochopiť, že nejde o neškodné pletky v mediálnej vojne, pretože takéto inscenácie sa priamo používajú ako zámienka na celkom reálne skutky: potrestanie „obvinených“ krajín sankciami, barbarské agresie proti nim so státisícami obetí medzi civilným obyvateľstvom, ako to bolo najmä v Iraku a Líbyi. Alebo sa ako v prípade Ukrajiny používajú ako užitočný materiál vo vojne Západu proti Rusku. Inštruktori NATO a zameriavači salvových raketometov už pritom zjavne riadia akcie Ozbrojených síl Ukrajiny a nacionalistických práporov priamo v teréne. Dúfam, že medzi Európanmi sú zodpovední politici, ktorí si uvedomujú, aké dôsledky to môže mať. V tejto súvislosti je príznačné, že nikto z NATO a EÚ nepokarhal veliteľa nemeckého letectva, istého Gerhartza, ktorý vyvinul aktivitu neprimeranú svojmu postaveniu a avizoval potrebu pripraviť sa na použitie jadrových zbraní, pričom dodal: „Putin, nezahrávaj sa s nami!” Mlčanie Európy naznačuje, že veľkodušne zabúda na úlohu Nemecka v európskej histórii.

Ak sa na dnešné udalosti pozrieme cez historickú prizmu, tak sa celá ukrajinská kríza javí ako „veľká hra“ podľa scenára, ktorý ešte kedysi presadzoval Z. Brzezinski. Reči o dobrých vzťahoch, o ochote Západu brať ohľad na práva a záujmy Rusov, ktorí sa po rozpade ZSSR ocitli na samostatnej Ukrajine a v ďalších postsovietskych krajinách, sa ukázali byť len inscenáciou. Už začiatkom roku 2000 začali Washington a Európska únia otvorene požadovať od Kyjeva, aby sa rozhodol, s kým je: so Západom alebo Ruskom?

Západ diriguje rusofóbny režim

Od roku 2014 Západ totálne diriguje rusofóbny režim, ktorý prevratom priviedol k moci. Súčasťou inscenácie je aj uvedenie V. Zelenského na akéhokoľvek aspoň trochu významné medzinárodné fórum. Vystupuje s prejavmi, vedie patetické reči, a keď zrazu navrhne niečo rozumné, okamžite ho stopnú. Tak to bolo napríklad po istanbulskom kole rusko-ukrajinských rokovaní: koncom marca sa zazdalo, že v dialógu svitá na lepšie časy, ale Kyjev bol prinútený cúvnuť, a to aj prostredníctvom použitia otvorene fingovanej epizódy v Buči. Washington, Londýn a Brusel začali žiadať od Kyjeva, aby sa nepúšťal do rokovania s Ruskom, kým Ukrajina nedosiahne úplnú vojenskú prevahu (najväčšiu aktivitu vyvinul bývalý britský premiér B. Johnson a s ním mnohí ďalší západní politici, ktorí ešte stále zastávajú svoje funkcie, ale už stihli prejaviť podobnú neschopnosť).

Vyhlásenie šéfa zahraničnej služby EÚ J. Borrella, že konflikt by sa mal skončiť „víťazstvom Ukrajiny na bojisku“, naznačuje, že taký nástroj, akým je diplomacia, na scéne Európskej únie stráca význam.

Európa, „dotlačená“ Washingtonom, viac než ktokoľvek iný znáša následky nepremyslených sankcií

Zo širšieho hľadiska je zaujímavé sledovať, ako Európa, „dotlačená“ Washingtonom na protiruský front, viac než ktokoľvek iný znáša následky nepremyslených sankcií, decimuje svoje arzenály, dodáva Kyjevu zbrane (bez toho, aby sa zaujímala, kto má tie zbrane potom pod kontrolou a kde končia), čím uvoľňuje svoj trh pre následný nákup produkcie amerického vojensko-priemyselného komplexu a drahého amerického LNG namiesto dostupného ruského plynu. Takéto trendy v spojení s praktickým stotožnením Európske únie so Severoatlantickou alianciou robia z doterajších rečí o „strategickej autonómii“ EÚ iba divadlo. Každý už pochopil, že zahraničná politika „kolektívneho Západu“ je „divadlom jedného herca“, pričom dôsledne vedie k hľadaniu stále nových dеjísk bojových operácií.

Súčasťou geopolitického gambitu proti Rusku je udelenie Ukrajine a Moldavsku (ktoré zrejme tiež čaká nezávideniahodný osud) štatútu večného kandidáta na vstup do EÚ. Zatiaľ len robia reklamu „európskemu politickému spoločenstvu“, iniciovanému francúzskym prezidentom E. Macronom, v ktorom nebudú poskytované žiadne špeciálne finančné a ekonomické výhody, ale bude sa žiadať úplná solidarita s EÚ v jej protiruských akciách. Tu nebude platiť zásada „buď-alebo“, ale „kto nie je s nami, je proti nám“. Čo je to za „spoločenstvo“, vysvetlil sám E. Macron: EÚ do neho pozve všetky európske krajiny „od Islandu po Ukrajinu“, ale Rusko nie. Hneď podotknem, že my tam byť nemusíme, ale samotné Macronovo vyhlásenie je veľmi výrečné a odhaľuje podstatu tohto nového zámerne konfrontačného a rozdeľujúceho plánu.

Zelenskij: “Ak sa cítite ako Rusi, odsťahujte sa kvôli svojim deťom a vnúčatám do Ruska.”

Ukrajina, Moldavsko a ďalšie krajiny, ktorým sa dnes EÚ líška, sú predurčené byť komparzistami v hrách Západu. Spojené štáty americké ako hlavný producent týchto inscenácií udávajú tón a určujú dejovú líniu, na základe ktorej vzniká v Európe protiruský scenár. Herci sú pripravení, majú zručnosti nadobudnuté ešte v produkčnej spoločnosti Studio Kvartal 95, dokážu nahovoriť texty plné pátosu o nič horšie, než už takmer zabudnutá Greta Thunbergová, a v prípade potreby aj zahrať na hudobné nástroje. Herci sú dobrí: spomeňte si, ako presvedčivo V. Zelenskij zahral v Sluhovi národa demokrata, bojovníka proti korupcii, proti diskriminácii Rusov a vôbec „za všetko dobré“. Spomeňte si na to a porovnajte to s tým, ako sa vo funkcii prezidenta okamžite preporodil doslova podľa Stanislavského systému: zákaz ruského jazyka, vzdelávania, médií a kultúry. “Ak sa cítite ako Rusi, odsťahujte sa kvôli svojim deťom a vnúčatám do Ruska.” Láskyplná rada. Obyvateľov Donbasu nazval nie ľuďmi, ale „indivíduami“. A o nacistickom prápore Azov povedal: “Sú takí, akí sú. Takých je u nás veľa.“ Dokonca ani CNN sa neodvážila nechať túto frázu v interview.

Vynára sa otázka: aký bude výsledok všetkých týchto dejových línií. Inscenácie, ktoré sú postavené na krvi a bolesti ľudí, majú totižto ďaleko od zábavy. Sú prejavom cynickej politiky vytvárania novej reality, v ktorej sú všetky princípy Charty OSN a vo všeobecnosti normy medzinárodného práva nahrádzané svojim „poriadkom“ založeným na vlastných „pravidlách“ v snahe zachovať zanikajúcu dominanciu vo svetových záležitostiach.

NATO nedodržalo slovo a začalo sa usilovať o dominanciu

Najničivejšie dôsledky pre moderné medzinárodné vzťahy mali hry, ktoré rozohral Západ v OBSE v súvislosti s koncom studenej vojny, v ktorej sa považoval za víťaza. Spojené štáty a ich spojenci rýchlo porušili svoje sľuby dané vedeniu ZSSR a Ruska o nerozširovaní NATO na východ, avšak napriek tomu deklarovali svoje odhodlanie vybudovať spoločný priestor bezpečnosti a spolupráce v euroatlantickom priestore a spolu so všetkými členmi OBSE sa slávnostne podpísali na najvyššej úrovni – v roku 1999 a potom v roku 2010 – pod politickým záväzkom zabezpečiť pre všetkých rovnakú a nedeliteľnú bezpečnosť, kde nikto nebude posilňovať svoju bezpečnosť na úkor iných a žiadna organizácia si nebude nenárokovať v Európe dominantnú úlohu. Čoskoro sa ukázalo, že NATO nedodržalo slovo a začalo sa usilovať o dominanciu. Ale aj potom sme pokračovali v našom diplomatickom úsilí a navrhli sme, aby zakotvili už spomínaný princíp rovnakej a nedeliteľnej bezpečnosti v právne záväznej zmluve. Navrhovali sme to niekoľkokrát, naposledy v decembri 2021.Odpovedali kategorickým odmietnutím. Povedali na rovinu: mimo NATO nebudú žiadne právne záruky. Teda keď Západ vyjadroval podporu politických dokumentov prijatých na summitoch OBSE, nebolo to nič iné, ako lacná inscenácia. A teraz NATO pod vedením Spojených štátov zašlo ešte ďalej: požaduje, aby sa mu podriadil nielen euroatlantický región, ale celý ázijsko-pacifický región. Členovia NATO neskrývajú hlavného adresáta svojich hrozieb a čínske vedenie už vystúpilo s principiálnym stanoviskom k takýmto neokoloniálnym ambíciám. Ako protiargument Peking uviedol spomínaný princíp nedeliteľnosti bezpečnosti a vyslovil sa za jeho uplatňovanie v globálnom meradle, aby si nikto na svete nerobil nároky na svoju výnimočnosť. Tento prístup sa plne zhoduje s postojom Ruska. Budeme ho dôsledne brániť spolu so spojencami, strategickými partnermi a mnohými ďalšími prívržencami.

Kolektívny Západ by sa mal zo sveta ilúzií vrátiť na zem. Inscenácie nebudú fungovať bez ohľadu na to, ako dlho budú pokračovať. Je čas hrať čestne, nie podľa švindlerských pravidiel, ale na základe medzinárodného práva. Čím skôr si každý uvedomí bezalternatívnosť objektívnych historických procesov utvárania multipolárneho sveta založeného na rešpektovaní princípu suverénnej rovnosti štátov, ktorý je základom Charty OSN a celého svetového poriadku, tým lepšie.

Ak členovia západnej aliancie nevedia žiť podľa tohto princípu, nie sú ochotní budovať skutočne univerzálnu architektúru rovnakej bezpečnosti a spolupráce, tak nech nechajú všetkých ostatných na pokoji, nech prestanú násilne naháňať do svojho tábora s vyhrážkami a vydieraním tých, ktorí chcú žiť podľa vlastného uváženia, nech skutočne uznajú právo nezávislých samobytných krajín na slobodu voľby. Toto je demokracia – v skutočnosti a nie hraná na pokrivenej politickej scéne.

Článok ministra zahraničných vecí Ruskej federácie S.V. Lavrova pre Multimediálne informačné centrum Izvestija O inscenáciách ako metóde západnej politiky – https://mid.ru/ru/foreign_policy/news/1822333/

LEAVE YOUR COMMENT

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.