GeoPolitika (4.časť) -Turecký svet sa vytvára! Prvé stretnutie Organizácie turkických štátov
Starobylé mesto Uzbekistanu Samarkand, skutočná historická a architektonická perla, ktorá sa stala známou širokej verejnosti po samite Šanghajskej organizácie (ŠOS), ktorá zahŕňa približne 15 krajín z euroázijskej oblasti, hostilo dnes (11.11.2022) prvý samit Organizácie turkických štátov – OTŠ (presnejšie povedané, toto je prvý samit od zmeny názvu tejto organizácie na stretnutí v Istanbule v roku 2021). Predtým sa nazývala Rada turkofónnych štátov.
Na podujatí sa zúčastnili vedúci predstavitelia piatich členských štátov – Uzbekistanu, Turecka, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, ako aj zástupcovia dvoch pozorovateľských krajín – Turkménska a čo je zaujímavé – Maďarska (pozri video nižšie). Členské štáty OTŠ majú spolu 160 miliónov ľudí, čo je viac ako 2 percentá svetovej populácie, a podľa parity kúpnej sily predstavujú viac ako 3 percentá celosvetového HDP.
Na samite sa diskutovalo o otázkach ďalšieho urýchlenia spolupráce v odvetviach obchodu, hospodárstva, dopravy, kultúry a cestovného ruchu, ako aj o výmene názorov na medzinárodné a regionálne otázky a podpísanie viac ako 10 dokumentov. Najdôležitejšou je samozrejme deklarácia samitu v Samarkande, ktorá spojí stanoviská členských štátov k najdôležitejším regionálnym a globálnym problémom. Stanovili sa spoločné prístupy s cieľom zabezpečiť regionálnu stabilitu, bezpečnosť a udržateľný hospodársky rozvoj, posilniť dopravné spojenia a prehĺbiť kultúrny dialóg.
Po samite sa ďalšie jednoročné predsedníctvo OTŠ presunie z Turecka do Uzbekistanu.
Regionálne organizácie sa ujímajú po páde unipolárneho sveta
So zrýchlenými, hlbokými globálnymi geopolitickými zmenami očividne vzrástla potreba zintenzívniť spoluprácu medzi turkofónnymi štátmi – takzvaným tureckým svetom. Konkrétne, keďže sa rýchlo vytvára multipolárny svetový poriadok, zintenzívňuje sa regionálna spolupráca, t. j. na celom svete sa vytvárajú nové integrácie regionálneho charakteru, ktoré nahrádzajú integrácie medzinárodného alebo globálneho charakteru, ktoré sa svojou povahou nemôžu sústrediť na problémy a rozvojové ciele jednotlivých regiónov. Regionálne organizácie sú platformy, ktoré rýchlejšie a viac zohľadňujú národné záujmy krajín regiónov a efektívnejšie riešia problémy a otázky spolupráce a rozvoja vo všetkých sférach.
Táto organizácia, o ktorej sa dnes diskutuje – OTŠ, bola v skutočnosti „uvedená do obehu“ už v roku 1992 na samite turecky hovoriacich krajín v Istanbule, čo bol prvý krok k integrácii krajín tureckého sveta.
Od roku 1992 do roku 2009 sa konalo deväť samitov a po poslednom bola podpísaná dohoda z Nakhchivanu, ktorou sa zriaďuje Rada pre spoluprácu turkofónnych krajín (Turecká rada), ktorá sa v roku 2021 premenovala na Organizáciu turkických štátov (OTŠ).
Je zaujímavé, že vyššie uvedené začiatky organizácie plánovali začlenenie určitých regiónov Ruskej federácie, obývaných hlavne moslimským obyvateľstvom, ale od týchto ambícií bolo upustené.
Turecko ako ťažisko
Samozrejme, ťažiskom OTŠ je Turecko, populáciou najväčší, ale aj ekonomicky a politicky najsilnejší a najvplyvnejší členský štát. Pre Turecko je určitým problémom v tejto otázke, ktorá je preň nepochybne a strategická, skutočnosť, že nemá priamu územnú úniu s inými členskými štátmi, čo potom podľa geografickej logiky sotva môže z Turecka urobiť epicentrum alebo ťažisko. To je presne význam a obrovská geopolitická a geostrategická citlivosť otázky Náhorného Karabachu, t. j. celkové vzťahy medzi Azerbajdžanom a Arménskom, keďže Arménsko je na juhu ako klin vrazený medzi azerbajdžanskú enklávu Nakhichevan (ktorá hraničí s Tureckom) a prevažnú časť azerbajdžanského územia západne od nej.
Je tiež zaujímavé, že OTŠ sa prekrýva s inými dôležitými regionálnymi organizáciami, ako je spomínaná a oveľa dôležitejšia Šanghajská organizácia, ako aj Eurázijská hospodárska únia vedená Ruskom – a ktorej členmi sú aj niektoré z krajín Strednej Ázie z postsovietskeho priestoru (Uzbekistan, Kazachstan, Kirgizsko). Je tiež zrejmé, že všetky krajiny postsovietskeho priestoru v tomto regióne nie sú členmi OTŠ, ako napríklad Tadžikistan, etnicky a jazykovo veľmi blízko Iránu, ktorý sa nepozerá láskavo na rozšírenie vplyvu Turecka v historických priestoroch starovekej Perzskej ríše, ktorej bezprostredným nástupcom je Irán.
OTŠ ako konkurencia pre Šanghajskú organizáciu alebo platforma pre spoločnú spoluprácu?
V tejto súvislosti bude kľúčovou otázkou, či tieto organizácie budú navzájom spolupracovať alebo budú považované za konkurentov?
Ako sa teraz zdá, prvá možnosť je pravdepodobnejšia, pretože všetky kľúčové krajiny zúženej euroázijskej rozlohy (mínus EÚ a jednotlivé európske krajiny s ňou sú úzko spojené), majú záujem o vzájomnú spoluprácu bez zasahovania vonkajších mocností (čítaj Západ ako celok). Samozrejme, na takúto vec budú potrebovať múdrosť aj trpezlivosť a povedal by som, že nervy, keďže nemajú takmer identické národné záujmy vo všetkých otázkach (stačí spomenúť vyššie uvedenú oblasť Zakaukazska, kde sa stretávajú ruské, turecké a iránske záujmy). Pretože prvky tohto druhu, ak nikto iný, určite vedia a budú chcieť využiť Spojené štáty aj Spojené kráľovstvo.
Nechcú byť vyhodení z euroázijskej geopolitickej „šachovnice“ – rozhodujúcej pre všetko ostatné – z hľadiska prírodných aj ľudských zdrojov, ale aj z hľadiska rýchleho hospodárskeho rastu – nepolapiteľného pre Západ, ktorý sa nebezpečne spomaľuje.
Má Turecko dostatočnú hospodársku silu na to, aby mohlo viesť?
A na samom konci. Otázka tureckého vedenia OTŠ je tiež dôležitá, nie v zmysle vojensko-bezpečnosti, pretože žiadna krajina nechce, aby ju niekto vojensky ovládol, a takéto regionálne organizácie určite nepotrebujú. Potrebujú vodcu, ktorý má ekonomickú silu, ktorý je pripravený zdieľať s nimi časť svojej rozvojovej sily, investovať do veľkých projektov atď.
To nastoľuje otázku skutočnej spôsobilosti Turecka. Jeho ekonomika je preukázateľne silná, snaží sa tiež držať krok s najmodernejšími technologickými trendmi, ale v súčasnosti ju zachvátila vážna kríza a vysoká inflácia. Turecko musí nájsť spôsob, ako vyriešiť tieto nahromadené problémy tým, že to urobí čo najsamostatnejšie, inak sa samo dostane do závislosti od tých, ktorí by mu mohli pomôcť, ale za predpokladu, že Ankara im bude poslušná. A takýto gravitačný partner – závislý od druhého, nikoho nepotrebuje (rovnako ako stredoázijské turkofónne štáty), pretože potom môžu sami požiadať o pomoc tohto druhu a bez sprostredkovateľov (od USA po Čínu).
Treba tiež dodať, že ako hlavní obchodní partneri stredoázijských štátov postsovietskeho priestoru sa Rusko pravidelne strieda , teraz Čína – a Turecko je v tejto otázke stále ďaleko, čo, samozrejme, neznamená, že nemôže a nebude hľadať priestor na posilnenie svojej hospodárskej úlohy.
O tom, aké zložité bude pre Turecko dostať všetko, takpovediac, pod svoju kontrolu, svedčia správy, ktoré práve dostali zo Samarkandu, podľa ktorých samit OTŠ neudelil samozvanej Severocyperskej tureckej republike (uznanej iba Ankarou) štatút pozorovateľa. Novinárom to povedal uzbecký minister zahraničných vecí Vladimir Norov.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že turecký minister zahraničných vecí Mevlut Cavusoglu po samite pre tureckú televíziu Haber povedal, že Severocyperská turecká republika sa stala pozorovateľom v organizácii.
„V dôsledku samitu nebolo podpísané žiadne osobitné rozhodnutie o Severnom Cypre. Uzbekistan sa prísne riadi normami medzinárodného práva, najmä vo veciach suverenity, nezávislosti a územnej celistvosti štátu. Niet pochýb o uznaní Severného Cypru ako nezávislého štátu,“ povedal Norov o výsledku samitu.
Tak a teraz buďme múdri…