GeoPolitika (6. časť) Falošné sľuby Západu o nerozšírení NATO na Východ

Napriek tomu, že západné mocnosti odmietali zverejniť informácie, utajované dokumenty ukazujú, že západní lídri Sovietskemu zväzu sľúbili, že sa vojenská aliancia nerozšíri.

Vzhľadom na ukrajinskú krízu sa opäť stali aktuálne otázky o bezpečnostných zárukách a rozširovaní NATO. A kým Západ na jednej strane tvrdí, že je to Rusko, kto porušilo Minské dohody, Moskva pripomína, že Ukrajina nesplnila to, k čomu sa zaviazala, ako aj to, že NATO porušilo sľuby dané sovietskym predstaviteľom, že sa nebude rozširovať (hlavne) na Východe.

Hoci Západ teraz popiera, že by Moskve niečo sľúbil, odtajnené dokumenty, ktoré pred niekoľkými rokmi zverejnil Národný bezpečnostný archív Univerzity Georga Washingtona, ukazujú, že viacerí západní predstavitelia ubezpečili Sovietsky zväz a jeho vodcu Michaila Gorbačova, že NATO sa nebude rozširovať a že bude mať na pamäti záujmy ZSSR.

Ešte v decembri 1989 počas summitu na Malte americký prezident George Bush starší ubezpečil Gorbačova, že Washington nevyužije politické zmeny vo východnej Európe na poškodzovanie záujmov Sovietskeho zväzu a prvé konkrétne ubezpečenia boli zaznamenané 31. januára 1990, keď minister zahraničných vecí Západného Nemecka Hans-Dietrich Genscher vystúpil s prejavom o zjednotení Nemecka v Tutzingu.

Americká ambasáda informovala oficiálny Washington, že Genscher dal jasne najavo, že zmeny vo východnej Európe a zjednotenie Nemecka nesmú viesť k porušeniu bezpečnostných záujmov Sovietskeho zväzu. V súlade s tým by sa NATO malo vzdať možného rozširovania smerom na východ. V depeši bol zaznamenaný aj návrh na vynechanie územia východného Nemecka z vojenských štruktúr NATO aj po zjednotení Nemecka.

Myšlienka osobitného štatútu pre východné Nemecko bola zahrnutá do konečnej dohody o zjednotení, ktorú 12. septembra 1990 podpísali ministri zahraničných vecí Nemecka (východného a západného), Francúzska, Spojeného kráľovstva, USA a ZSSR.

Zdroj:Bundesbildstelle / Presseund Informationsamt der Bundesregierung.
Sprava doľava: Minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher (FRG), minister prezident Lothar de Maizière (NDR) a ministri zahraničných vecí Roland Dumas (Francúzsko), Eduard Shevardnadze (ZSSR), Douglas Hurd (Veľká Británia) a James Baker (USA) podpisujú 12. septembra 1990 v Moskve takzvanú dohodu o dvoch plus štyroch (Zmluva o konečnom urovnaní vo vzťahu k Nemecku).

Podpisu dohody predchádzalo veľké množstvo prísľubov sovietskemu vodcovi a všetko sa začalo stretnutím nemeckého kancelára Helmuta Kohla a Gorbačova v Moskve 10. februára 1990, keď sovietsky vodca v zásade súhlasil s tzv. myšlienkou zjednotenia Nemecka v rámci NATO, ak by to znamenalo, že Aliancia sa nebude rozširovať na východ.

Pred týmto rozhovorom tajné správy ukazujú, že Genscher na stretnutí 6. februára 1990 s britským ministrom zahraničných vecí Douglasom Hardom povedal, že Rusi by mali dostať záruku, že ak napríklad Poľsko vystúpi z Varšavskej zmluvy, nevstúpi následne do NATO.

To isté, čo povedal Genscher, zopakoval americký minister zahraničných vecí James Baker na stretnutí so sovietskym kolegom Eduardom Ševardnadzem a neskôr aj s Gorbačovom 9. februára toho istého roku.

Baker na tomto stretnutí trikrát vyhlásil „ani centimeter na východ“ s odkazom na rozširovanie NATO a súhlasil s Gorbačovom, že rozširovanie vojenskej aliancie je neprijateľné. Ubezpečil sovietskeho vodcu, že ani on, ani americký prezident nemajú v úmysle vyťažiť z prebiehajúcich rokovaní žiadnu výhodu a že Američania chápu, že „nielen pre Sovietsky zväz, ale aj pre ostatné európske krajiny“ je dôležité garantovať, že ak Spojené štáty si udržia svoju prítomnosť v Nemecku v rámci NATO, Aliancia sa nebude rozširovať východným smerom.

Zdroj: Rozšírenie NATO: Čo počul Gorbačov | Národný bezpečnostný archív (gwu.edu)
Stránka z poznámok Stepanova-Mamaladzeho z 12. februára 1990, ktoré odrážajú Bakerovo uistenie pre Ševardnadzeho počas konferencie Ottawa Open Skies: “A ak U[nited] G[ermany] zostane v NATO, mali by sme sa postarať o to, aby sa jeho jurisdikcia nerozširovala na východ.

Potom minister zahraničných vecí USA napísal Helmutovi Kohlovi, deň predtým, ako sa mal stretnúť s Gorbačovom, a povedal mu, že sa sovietskeho vodcu opýtal: „Chceli by ste vidieť zjednotené Nemecko mimo NATO, nezávislé a bez americkej sily? , alebo by ste boli radšej, keby bolo zjednotené Nemecko naviazané na NATO so zárukami, že jurisdikcia NATO sa nepohne ani o centimeter na východ od svojej súčasnej pozície?”

Gorbačov podľa Bakera uviedol, že sovietske vedenie zvažuje všetky možnosti a dodal, že akékoľvek rozširovanie NATO by bolo neprijateľné a Moskva môže akceptovať vtedajšie hranice Aliancie.

Po tom všetkom Kohl v rozhovore s Gorbačovom povedal, že NATO by nemalo rozširovať svoju sféru vplyvu a sovietsky vodca v zásade súhlasil so zjednotením Nemecka a možnosťou, aby si jednotný štát vybral alianciu, ku ktorej sa prihlási.

V marci občania východného Nemecka drvivou väčšinou hlasovali za Helmuta Kohla, keď hlasovali za zavedenie nemeckej marky a rýchle zjednotenie. Presne o mesiac neskôr britský minister Hard na stretnutí s Gorbačovom vyhlásil, že chápe, že by sa nemalo robiť nič, čo by mohlo poškodiť záujmy a dôstojnosť ZSSR.

Nasledovalo stretnutie Bakera a Ševarnadzeho 4. mája 1990, na ktorom minister zahraničných vecí USA uistil ministra zahraničných vecí ZSSR, že celý proces neprinesie víťazov a porazených, ale povedie k legitímnej európskej štruktúre, ktorá nebude exkluzívna, ale inkluzívna.

Na stretnutí s Gorbačovom v ten istý mesiac Baker oznámil, že USA nechcú oddeliť východnú Európu od Sovietskeho zväzu a že politikou Washingtonu je vybudovať stabilnú Európu spolu so ZSSR.

V tom istom mesiaci francúzsky prezident Francois Mitterrand Gorbačovovi povedal, že je osobne za postupné zrušenie vojenských blokov a že Západ musí rešpektovať bezpečnostné podmienky Moskvy. Po stretnutí Mitterrand v liste Bushovi napísal, že Gorbačov by mal byť podrobne informovaný o zárukach, ktoré môže očakávať.

Na summite vo Washingtone 31. mája 1990 Bush ubezpečil Gorbačova, že Nemecko v NATO nikdy nebude namierené proti ZSSR.

“Verte mi, netlačíme Nemecko k zjednoteniu a nie sme to my, kto určuje tempo tohto procesu. A samozrejme, nemáme v úmysle, ani v našich myšlienkach, akokoľvek poškodiť Sovietsky zväz,” povedal Bush.

Po tomto summite britská premiérka Margaret Thatcherová počas rozhovoru s Gorbačovom v Londýne 8. júna uviedla, že Západ musí nájsť spôsoby, ako presvedčiť Sovietsky zväz, že jeho bezpečnosť bude zaistená.

Nasledujúci mesiac po londýnskom summite bola prijatá deklarácia NATO, v ktorej sa okrem iného uvádza, že krajiny Varšavskej zmluvy už nie sú nepriateľmi Aliancie. Helmut Kohl použil túto deklaráciu ako argument počas rozhovoru s Gorbačovom, keď mu povedal: “Vieme, čo čaká NATO v budúcnosti, a myslím, že si to teraz uvedomujete.”

O dva dni neskôr Bush v telefonickom rozhovore s Gorbačovom uviedol, že NATO sa na moskovskom summite pokúsilo vziať do úvahy obavy Moskvy „prijatím spoločného vyhlásenia o neútočení, pozvánky do NATO, dohody o otvorení NATO. k pravidelným diplomatickým kontaktom s vašou vládou a vládami krajín východnej Európy“.

Americký prezident uviedol, že po summite v Londýne je jasné, že konflikt medzi USA a ZSSR sa skončil a obe krajiny spoločne vybudujú povojnový poriadok.

V dôsledku Gorbačovovho intenzívneho presviedčania sovietsky vodca súhlasil so zjednotením Nemecka v rámci NATO. On a väčšina jeho spojencov verili, že určitá verzia spoločného „európskeho domova“ je stále možná a bude sa vyvíjať spolu s transformáciou NATO, aby viedla k inkluzívnejšiemu a integrovanejšiemu európskemu priestoru, a že riešenie po studenej vojne by sa zachovali sovietske bezpečnostné záujmy.

V rámci vlády USA však pokračovali rôzne diskusie o vzťahoch medzi NATO a východnou Európou, a tak 25. októbra 1990 ministerstvo obrany USA navrhlo ponechať „otvorené“ dvere pre členstvo krajín východnej Európy v NATO. Ministerstvo zahraničných vecí na druhej strane uviedlo, že expanzia nie je na programe, pretože nie je v záujme Washingtonu organizovať „protisovietsku koalíciu“, ktorá by siahala až k sovietskym hraniciam.

Nasledujúci rok, v marci 1991, britský premiér John Major osobne ubezpečil Gorbačova, že Západ nechce posilniť NATO, a povedal sovietskemu ministrovi obrany Dmitrimu Jazovovi, že krajiny východnej Európy nevstúpia do NATO.

Keď v júli 1991 prišli do Bruselu poslanci Najvyššej rady Ruska na stretnutie s generálnym tajomníkom NATO Manfredom Wurnerom, prvý muž Aliancie im povedal, že izolácia ZSSR európskym spoločenstvom nesmie byť povolená. Ruské správy tiež dodávajú, že Wurner zdôraznil, že Rada NATO a on osobne sú proti rozširovaniu Aliancie, ako aj to, že 13 zo 16 členov podporuje tento postoj.

Všetky tieto ubezpečenia, dohody a rozhovory viedli k tomu, že Gorbačov so všetkým súhlasil a ubezpečil svojich občanov, že Západ neohrozuje bezpečnosť ZSSR a NATO sa nebude rozširovať. Neskôr sa však Sovietsky zväz rozpadol a ako je už známe, už koncom toho istého desaťročia došlo k expanzii Aliancie.

Zdroj: RT Balkan/Rozšírenie NATO: Čo počul Gorbačov | Národný bezpečnostný archív (gwu.edu)

About The Author

Možno Vás bude zaujímať